Syndróm mučeníčky - prečo radšej trpíme, než aby sme odišli

Prvým krokom z role obete je priznať si: "Áno, som v roli obete," a požiadať o pomoc. Vtedy prichádza prvé reálne uvedomenie.

Namiesto toho však rodičia aj partneri veľmi často spadnú do pasce presvedčenia: "Ja mu musím pomôcť! Veď je to moje dieťa, môj partner, otec mojich detí..."

Vidíme to denne. Rodič sa doslova zničí pri záchrane vlastného dieťaťa, no to dieťa robí znova a znova tie isté chyby.

Chceme druhého prinútiť k zmene, aby sa liečil, aby bol iný. Ale ak si to ten druhý neprizná, je to nemožné. Alkoholik bude tvrdiť, že nemá problém, gambler bude zapierať.

Je čas uvedomiť si, že nemôžeš zachrániť nikoho, kto to sám nechce. Tento program musíme my ženy spracovať ako prvý.

Sme totiž často zaseknuté v role "martírky" (mučeníčky), ktorá trpí a čaká: "Ja ho zmením... Ak ešte chvíľu počkám, on sa kvôli mne zmení. Má len zlý deň, zlý mesiac, zlé obdobie..."

A prečo to robíme???? Lebo je náš podvedomý program....lebo v minulosti, sme nemohli odísť...tak sme len čakali na zmenu....ale je načase, aby sme toto konečne zmenili...

Nemôžeme byť v takých vzťahoch, kde nás ponižujú, ničia...využívajú....

Neustále druhých ospravedlňujeme – či ide o partnera, rodiča alebo kamarátku. A neuvedomujeme si, že nás tento proces pomaly a bezohľadne ničí.

Ja som takisto dlhé roky hrala rolu obete. Sťažovala som sa a nenávidela celý svet. Zlomilo sa to až vtedy, keď sa okolo mňa všetko zosypalo a ja som si povedala DOSŤ. Priznala som si, že sťažovanie sa, závisť a ukazovanie prstom mi v živote nijako nepomôžu.